[Lenardo Drew: Cestovane a tvorenie]

[Vigo Gallery, Londýn]

OK, čo sa chcete opýtať?

Viete, neviem veľa o..

Stowe school, že?

Takže v akom ste ročníku? Ktorý ročník je to?

[ŠTUDENT] Nižší šiesty

[DREW] Nižší šiesty? Čo to je?

[MUŽ] 17 rokov, v podstate.

[DREW] Sedem...

[MUŽ] 17.

[DREW] Aha, ok.

Ja som vlastne...

Vlastne som nechodil von veľmi často.

Len nedávno som začal cestovať

a absorbovať nové informácie.

Takže, myslím, že keď necháte svoje

"anténky" tak nejak vykuknúť,

nájdete...niečo ako..

niečo, čo potrebujete na túto časť 
svojej cesty.

Chápete...

Takže v poslednom čase som veľa cestoval.

Len teraz som sa vrátil z Limy v Peru,

a vytvoril som "Nazca Lines" (Nazca Línie)

Návštevy miest ako Kuba

Madrid a Švajčiarsko,

a všetky tieto veci prichádzali plynule,

jedna po druhej.

Uvedomil som si, že môžem stráviť

tak veľa času mimo ateliéru

bez toho, aby mi chýbal,

lebo život sa deje

a umenie sa deje vo mne.

Umenie je živené skúsenosťami.

Cestovanie a spracovávanie, 
strávenie vecí,

a nechávanie tieto veci, tak nejak

ovplyvniť svoje telo.

Som si úplne istý,

že všetky časti nášho tela sú príjimačmi 
informácií.

Spôsob, akým sa od vecí odráža svetlo.

Spôsob, akým vietor fúka, alebo nefúka.

Všetky tieto veci nás ovplyvňujú.

Ja som výtvarník,

takže si to nachádza cestu von, chápete,

do sveta, cez moju tvorbu.

Tu sa píše-

-písal som svojej babičke-

-je tu: "Ku koncu môjho 
pobytu v Japonsku..."

Wow, toto je z môjho výletu do Japonska.

"Čakám na letisku na let do Okinawy."

"Boli to zaujímavé tri mesiace."

"Prvý týždeň ma pozvali tancovať 
so staršími ženami dediny."

"Niektoré sa už museli blížiť k 11O rokom..."
[SMIECH]

"Ale, páni!, tancovať teda vedeli!" 
[SMIECH]

Japonsko bolo jedno z miest, kam som
vždy cítil, že chcem ísť.

Netuším prečo, vždy som to mal v sebe, 
že musím spoznať toto miesto.

A v 1997-om som dostal možnosť ísť.

"Táto časť Japonska má dušu a hrá 
všetkými farbami."

"Sekal som cukrovú trstinu a jedol som
prasačie nožičky." [SMIECH]

"Teraz je to potrava duše."

Keď som bol v Japonsku, zisťoval som,

ako sa vyrába farba prírodnou cestou.

"Farby na pláži boli neuveriteľné."

"Voda bola aj modrá, aj zelená."

"Piesok: biely, biely, biely."

To bolo to, čo som sa tam išiel
fyzicky zažiť.

Ale čo som sa tam v skutočnosti 
duchovne učil,

bolo niečo úplne iné.

A to sa nevyhnutne dostalo aj 
do mojej tvorby.

Bolo to spojené aj s prácou s papierom,

ktorú som tam študoval;

vzišlo z toho dielo, ktoré som robil
na Textilnom Workshope.

A aj keď som v Japonsku neprišiel 
k žiadnym záverom,

viem, že to boli dvere, 
ktoré som musel otvoriť

a preskúmať.

Takže, vždy je tu táto konštantná možnosť
učiť sa.

Ako prijímač informácií,

chcem absorbovať, koľko sa len dá.

Chcem sa naučiť, koľko sa len dá.

A chcem aj vrátiť, koľko sa len dá.

Ak ste otvorení, môžte ísť touto cestou 
donekonečna.